Je jednoduchšie a bezbolestnejšie ak prinútim ráno vstať svoje telo z postele. Prehovorím ho prežiť ďalší nudný, bezvýznamný deň, hoci by som sa najradšej chcela na veky skrývať pod perinou... Je ťažké každý večer utíšiť srdce, keď ono tak hlasno narieka. Je nemožné presviedčať seba, že sms nič nevyrieši a že iba odkazom akoby do vetra, bez reakcie, to bude ešte horšie...
A tak sa seba každý večer so slzami v očiach pýtam... Na čo mi Boh dal srdce, keď nemôžem žiť?