Už to nie je to čo kedysi. Teraz už nemám nárok. Právo. Aj keby som to tak veľmi potrebovala. Vykúkam z postele, či sa to náhodou za tú sekundu, kým som sa nadýchla nezmenilo. Čakám, že dakto príde a len tak ma štuchne. To neustále čakanie ma tak vyčerpáva, že už nedokážem prehovoriť svoje oči, aby ešte chvíľu vydržali, že cieľ je nadosah. A keď sa náhle prebudím tak pohľadom prehľadávam izbu, či to teplo čo cítim je len akési prenesenie si sna alebo či sa tam ozaj niekde v kútiku skrývaš. Skloním hlavu, schúlim sa do klbka. Snívam. A v tej chvíli už nemusí byť nič iné. Lebo všetko na svete je... tvoje objatie...
Nekonečný sen.
Už dávno neplatí, že čo si zaumienim tak to aj dostanem. Asi som už vyrástla z toho dupotania si nohou. Alebo možno som len prestala žiť plnohodnotný život..